Dôkazná povinnosť daňového subjektu v daňovej kontrole

Dôkazná povinnosť daňové subjektu v daňovej kontrole v prípade nadmerného odpočtu DPH

V prípade, že firma ako daňový subjekt disponuje existenciou materiálneho plnenia, čo je preukázané listinnými dôkazmi napr. dodacími listami či súpismi vykonaných prác, vyčerpal tým vlastné dôkazné bremeno. Najvyšší súd vo viacerých svojich rozhodnutiach konštatoval, že v prípadoch kedy sa na faktúrach nachádza podrobný súpis dodaného tovaru a služieb a nejde o situáciu kedy firma disponuje iba faktúrou so všeobecnými opismi zdaniteľného plnenia, daňový úrad nemôže nepriznať vratku DPH. V prípade, že u daňového úradu vzniknú pochybnosti z dôvodu preverovania účtovnej evidencie dodávateľov firmy ako daňového subjektu, nemôže to mať negatívny dopad na výsledok daňovej kontroly.

Daňový subjekt nemôže predpokladať, že pri niektorých dodávateľoch by mal nad rámec svojich povinnosť zabezpečovať dôkazy o zdaniteľnom plnení pre prípad, že pri týchto firmách nebude účtovná evidencia riadne vedená. Ak má daňový úrad pochybnosti o tvrdeniach daňového subjektu a dôkazy ním predložné nemieni akceptovať, potom je povinný túto skutočnosť dokázať, t.j. predložiť dôkazy, ktoré tvrdenia daňového subjektu vyvracajú. Na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u dodávateľa a jeho subdodávateľov znáša dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu správca dane. Ak tieto skutočnosti budú uplatnené proti daňovému subjektu účasť na dokazovaní mu musí byť umožnená. Je nevyhnutné rozlišovať okruh dôkazov, ktoré daňový subjekt štandardne uchováva o existencii zdaniteľného plnenia od následného forenzného dokazovania. Nie je preto možné, aby správca dane pričítal daňovému subjektu existenciu dôkaznej núdze ohľadne skutočností, ktoré netvorili jeho dôkazné bremeno.

Odpočet nemôže byť dotknutý skutočnosťou

V tejto súvislosti možno poukázať aj na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie, kde súdny dvor vyslovil, že nárok na odpočet nemôže byť dotknutý skutočnosťou, že v reťazci dodávok je iná predchádzajúca alebo následná transakcia zaťažená daňovým podvodom, o ktorom plátca nevie alebo nemôže vedieť. Každá transakcia musí byť posudzovaná sama osebe a charakter jednotlivých transakcií nemôže byť zmenený predchádzajúcimi alebo následnými udalosťami. Je potrebné vychádzať zo zásady in dubio mitius a to v tom smere, že v záujme úplného zistenia stavu veci správca dane je povinný vykonať všetky dôkazy a to aj tie, ktoré daňový subjekt nenavrhol.

Smernica 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty  uvádza, že ak finančné orgány v daňovom konaní zistia objektívne skutočnosti, ktoré nasvedčujú zneužitiu práva (umelý charakter transakcií, personálne prepojenie platiteľov dane, nepreukázanie sídla ekonomickej činnosti, nekontaktnosť platiteľa, nepodávanie daňových priznaní, neplatenie vlastnej daňovej povinnosti a ďalšie objektívne skutočnosti), sú oprávnené tieto skutočnosti uviesť vo svojich rozhodnutiach, ako dôkazy nasvedčujúce zneužitie práva, ktoré vedú k záveru, že zneužitie práva bolo hlavným cieľom transakcie“. Správca dane na prijatie vyššie uvedeného záveru o zneužití práva je povinný zistiť objektívne skutočnosti. Judikatúra Súdneho dvora Európskych spoločenstiev poukazuje na to, že právo na odpočet upravené v čl. 17 a nasl. 6. Smernice je právnou súčasťou mechanizmu DPH a v zásade nemôže byť obmedzené. Zo znenia rozhodnutí súdneho dvora vo vzťahu k DPH sa zdôrazňuje, že odpočítanie dane zaplatenej na vstupe v prípade ďalších transakcií, ktoré nemal ako ovplyvniť, jeho právo na odpočet nie je dotknuté.