Ručiteľský záväzok pri bankovom úvere

Ručenie je jednostranný písomný právny úkon ručiteľa, ktorý musí spĺňať zákonné náležitosti z hľadiska formálnej aj obsahovej.

Prevziať ručenie možno len za existujúci dlh. To však neznamená, že nie je možné prevziať ručenie za dlh, ktorý vznikne v budúcnosti alebo za dlh, ktorého vznik je závislý od splnenia určitej podmienky.  V prípade, ak ručiteľ prevzal ručenie resp. uzavrel dohodu o ručení v deň vzniku úverovej zmluvy teda v deň uzavretia úverovej zmluvy nejde o zabezpečenie budúceho dlhu. Ide o ručenie už existujúceho dlhu.

Skutočnosť, že niekto pristúpi k dlhu ako ručiteľ nezbavuje hlavného dlžníka svojho dlhu. Ručenie prichádza do úvahy len v prípade, ak hlavný dlžník nesplní svoj dlh v primeranej lehote po tom ako ho veriteľ písomne vyzval na splnenie jeho dlhu. Subsidiarita ručenia spočíva v tom, že ručiteľ nie je dlžníkom popri pôvodnom dlžníkovi ale je dlžníkom sekundárnym.  Ručiteľ však môže odmietnuť uhradenie dlhu, pokiaľ veriteľ (napr. banka) zavinil, že peňažnú pohľadávku na splatenie úveru nemôže uspokojiť dlžník.

Vznik práva veriteľa požadovať splnenie záväzku od ručiteľa

Na vznik práva veriteľa požadovať splnenie záväzku od ručiteľa je rozhodujúce len to, že dlh nesplnil dlžník v primeranej dobe po tom, čo ho na to veriteľ písomne vyzval. Je pritom úplne irelevantné, či veriteľ využil všetky možnosti na to, aby dosiahol uspokojenie svojej pohľadávky od dlžníka.

Ak je pohľadávka veriteľa okrem ručenia zabezpečená aj iným zabezpečovacím inštitútom, napríklad záložným právom, je len na veriteľovi, z ktorého titulu sa rozhodne realizovať svoje právo. Inými slovami, nie je povinný dosiahnuť uspokojenie pohľadávky najprv z iného zabezpečenia a až v prípade neúspechu, prostredníctvom ručenia